Nech si počasie v Anglicku robí čo chce, my bez fotiek zo zápasu s Hull City nezostaneme. Aj keď budú len z toho predchádzajúceho. :)

A nebol to len taký obyčajný zápas. Bol to otvárací zápas sezóny 2009/2010 a na lavičke nášho tímu sa prvýkrát fanúšikom na Stamford Bridge Stadium predstavil tréner Carlo Ancelotti v celej svojej kráse. :) Diváci ho samozrejme privítali búrlivým potleskom a s veľkými očakávaniami.

Tie však spolu s Carlovým úsmevom schladil hráč Hull City s číslom 11 - Stephen Hunt. A vôbec mu nevadilo, že sa k lopte dostal ako slepé kura k zrnu a triafal do odkrytej polovice brány - bolo 0:1.

To bola však posledná kvapka k tomu, aby mašinéria s menom Chelsea spustila svoju smrtiacu lavínu. Neprešlo ani 10 minút a bolo vyrovnané zásluhou hráča s rovnakým číslom 11 na drese, bol to však dres modrej farby a aj hráč bol troška tmavší. :) Burácajúcim štadiónom nieslo meno Didie Drogba a všetci sme spolu oslavovali jeho prvý gól v sezóne.

Po prestávke bolo vidno, že našim hráčom iba remíza na domácom štadióne nestačí a jednu akciu domáceho tímu okamžite striedala ďalšia, ešte nebezpečnejšia. Hosťujúci tím sme prakticky skoro k ničomu nepustili, tak bolo už len otázkou času kedy hradba žltých tiel povolí a my si zo zápasu odnesieme zaslúžené 3 body. Ale čas letel a skóre bolo stále nerozhodné.

S pribúdajúcim časom rástla aj nervozita v hľadisku. Častejšie sa ozývali pokriky fanúšikov "Come on, boys!" a zneli čoraz hlasnejšie chorály povzbudzujúce domáci tím. Gól visel vo vzduchu.

To čo nastalo po tom, ako sa na svetelnej tabuli objavilo 6 ADDED MINUTES sa nedá ani opísať. To človek musí jednoducho zažiť. Mráz mi behal po chrbte, keď sa všetci fanúšikovia postavili a začali ako jeden povzbudzovať azda najznámejším pokrikom "Come on, Chelsea!". Bolo to niečo neskutočné. Jednoducho som sa musela pridať. :)

Hneď bolo vidieť ako to našich poháňalo stále rýchlejšie a rýchlejšie dopredu. Až prišiel výkop brankára Hull city, lopty sa v polovici ihriska zmocnili naši hráči, presnými prihrávkami sa lopta dostala opať k hráčovi s číslom 11 a ten z uhla nádherne preloboval brankára nášho súpera. Bežala 92 minúta, štadión sa otriasal v základoch a Didie polonahý burcoval divákov k ešte väčšiemu potlesku.

Bol to úmyselný lob? Nechcel Didie centrovať svojim spoluhráčom? Neskončila lopta v bráne náhodou? Myslím si že to každému bolo a aj je úplne jedno. Hlavne že lopta skončila v sieti, na štadióne si ani jeden divák až do záverečného hvizdu rozhodcu nesadol a hymna Blue is the color sa niesla postupne sa vyprázdňujúcou a hlavne pevne stojacou nedobytnou hradbou na Fulham road ...

Share

Twitter