Opäť máme pred sebou ligový zápas, v ktorom sa proti našej Chelsea postaví súper z opačného konca tabuľky - trápiaci sa Portsmouth FC. Poďme si pripomenúť ich snahu získať body na Stamford Bridge z minulej sezóny.
Na tento zápas určite nikdy nezabudnem. Bola to totiž moja prvá návšteva štadióna na Fulham Road a otvárací zápas sezóny 2008/2009.

Keď mi otec na osemnáste narodeniny kúpil lístok na Anglickú reprezentáciu na Wembley a k tomu membera na celý rok (bez toho by mi lístok kúpiť nemohol - angličania chcú mať všetkých fanúšikov evidovaných), bola som v siedmom nebi. Dostať sa na Wembley a vidiet všetkých anglických hráčov na vlastné oči bol jeden z mojich snov. A tak som si začala lámať hlavu nad tým čo mu vyvediem ja.
Keďže máme rovnaké záujmy a jednu veľkú lásku - našu Chelsea, nebolo to až také ťažké. Ešte na Slovensku som si našla oficiálnu stránku Chelsea, prihlásila som jeho aj seba ako memberov a nevedela som sa dočkať prázdnin a môjho odchodu do Londýna.

Hneď z prvej výplaty som zaplatila memberov na celú sezónu a netrpezlivo som čakala na predaj prvých lístkov. Žreb nám pridelil na prvý zápas Portsmouth. Popis sedadiel na ktorých sme mali sedieť, znel: West stand lower, 17. rad, sedadlá 23 a 24.
Nemusím asi opisovať otcov výraz tváre keď som mu podávala na narodeniny do ruky obálku so slovami: dúfam, že ma za toto neprizabiješ. :) Keď odtiaľ vytiahol preukaz membera a jeden lístok zostal zarazený. Po prvotnom šoku sa ma spýtal:" A to mám ísť sám?". "Tak to určite nie!" povedala som mu a vytiahla som môj ukrytý lístok. Až vtedy uňho prepukla úplná radosť.

Keďže to bolo týždeň pred zápasom, mali sme ešte dostatok času pripraviť sa na zápas. Otec ešte nemal žiadny dres, a bez toho by si veru na zápas ísť nedovolil. :) Zástavu aj šál sme mali už dávnejšie, z čias keď sme chodili Chelsea povzbudzovať iba do "Pubu".
Večer pred zápasom ma už šialenstvo chytilo naplno. Predtým ako sme išli spať som najmenej 5x skontrolovala či som naozaj vložila obálku s lístkami do tašky, pozrela som sa do puzdra na foťák či tam mám vložené aj náhradné baterky (pre istotu hneď 6 kusov :)), či sú zástava aj šál na svojom mieste.

Prišiel dlho očakávaný deň, nedeľa, 17. augusta 2008. Po raňajkách sme nasadli na autobus, smer Fulham Road, presnejšie Stamford Bridge Stadium. Už pár minút od štadióna sme stretávali ľudí v modrých, bielych a žltých dresoch. Čím bližšie sme boli k štadiónu, tým ich bolo stále viac a viac. Niektorí postávali aj pri svojich obľúbených "puboch", aby si tam vychutnali atmosféru zápasu.
Keď sme dorazili na miesto, priestory pred štadiónom už boli zaplnené fanúšikmi "The Blues". Dostať sa do Chelsea Megastore v prijateľnom čase už bolo prakticky nereálne.

Konečne otvorili turnikety. Do stroja som vložila lístok, objavilo sa zelené svetlo a ja som mohla vojsť. Od toho momentu som už fotoaparát z ruky nepustila. Fotila som úplne všetko, dokonca aj znak Chelsea na stene :) Najkrajší moment ale prišiel až potom. Vo chvíli, keď sme vyšli z útrob štadióna na tribúnu. Splnil sa mi ďalší sen - zbadala som na vlastné oči plochu po ktorej behávajú naši chalani.
Pozrela som sa na otca - ten tiež v nemom úžase sledoval všetko naokolo. Po chvíli sme si našli svoje miesta. Nikdy som si nepomyslela že sa dostanem tak blízko k trávniku.

Hráči sa už medzitým rozcvičovali na ihrisku, tak sme si ich mohli prvýkrát obzrieť pekne zblízka. Na našej polovici sa rozcvičovali hosťujúci hráči. Najviac sme sa nasmiali na Crouchovi - tenký, dlhý, skaderuka, skadenoha, jednoducho pavúk :).
Postupne sa zapĺňali aj tribúny a hráči sa odišli pripraviť na úvodný výkop. Na pár minút sa ešte dokonca spustili aj zalvažovače trávnikov, ktoré prekvapili usporiadateľov robiacich posledné úpravy na ihrisku.

Hlas na štadióne sprevádzaný svetelnou tabuľou postupne predstavil celú zostavu oboch mužstiev spolu s náhradníkmi aj trenérmi. Osobitne sme na ihrisku privítali aj nového kormidelníka Luisa Felipeho Scolariho, a nové letné posily Bosingwu, Deca, Quaresmu a Mineira. Prvý dvaja sa objavili aj v našom základe.
S prvými tónmi songu Chelsea FC - Blue Day sa na ihrisku objavili konečne aj naši hráči oblečení do modrých dresov a sprevádzaný búrlivým potleskom tribún. Rozhodca fúkol do píšťalky a hra sa mohla začať. 

Krásne útočné akcie prebiehali jedna za druhou. Najviac sa nám páčila hra Bosingwu. Prvýkrát štadión vybuchol v 12. minúte keď sa o prvý gól sezóny postaral Joe Cole. O ďalších 12 minút ho do siene strelcov nasledoval Nicolas Anelka. Keď sme si už mysleli že sa odoberieme do útrob štadióna na polčasové pivo s dvojgólovým skóre, prišla ruka v šestnástke Portsmouthu a na biely bod si loptu suverénne postavil Frank Lampard, ktorý bezpečne skóroval ku pravej  
tyčke. Všetky tri góly aj radosť našich hráčov som videla približne zo 40 metrov. Nezabudnuteľných zážitkov som preto mala v ten deň viac ako dosť.

Druhý polčas už prebiehal v uvoľnenejšom tempe, pár náznakov šancí sme dovolili aj našim súperom. Vychutnávala som si aj povzbudzovanie našich fanúšikov, ktorý spievali jeden oslavný chorál za druhým a dopredu oslavovali prvé ligové víťazstvo svojho klubu. Tesne pred uplynutím riadneho hracieho času sa podarilo skórovať aj našej letnej posile Decovi, ktorý zaznamenal vo svojom prvom zápase gól za ktorý bol patrične odmenený. Do konca zápasu už celý štadión stál na nohách.

A keď rozhodca 3x fúkol do píšťalky, na štadióne vypukla obrovská radosť. Hráči sa poďakovali nám, fanúšikom, a odišli odprevádzaný hymnou Chelsea Fc - Blue is the Color, ktorá sa niesla celým štadiónom.

S otcom sme si spravili ešte pár fotiek prázdneho štadióna a pobrali sme sa do plných ulíc oslavujúcich náš veľký triumf. Na všetko dohliadali policajti na koňoch, ktorý regulovali fanúšikov tlačiacich sa na zastávku metra. Chvíľu nám trvalo kým sme našli náš autobus, lebo kôli sápasu bola jeho trasa mierne presmerovaná.
A viezli sme sa domov zachrípnutí, s vybitými baterkami (za obeť padlo všetkých 6 :)) ale o to viac šťastní s krásneho zážitku a s množstvom fotiek, z ktorých som vybrala pár aj pre vás....