Po minulotýždňovej prestávke zapríčinenej odvetným zápasom Ligy majstrov sa dnes vraciame k našej pravidelnej rubrike "Chelsea objektívom fanúšika". Pôvodne sme do dnešného vydania mali pripravené fotografie od veľkého fandu Blues Patrika, ale na poslednú chvíľu sme sa rozhodli uverejniť fotky z posledného domáceho zápasu s Manchesterom City, ktoré nám aj s krátkym príbehom poslal stály čitateľ a občasný prispievateľ Gloso.

15.3.2009 som sa vybral na zápas Chelsea - Manchester City a bol to prvý zápas, ktorý som videl na živo a taktiež môžem povedať, že som si splnil jeden z mojich snov, teda na živo som mohol podporiť svoj obľúbený tím. V článku sa s vami podelím o to, ako všetko prebiehalo, plus pridám aj nejaké fotky.

Bolo pól piatej ráno a ja som vyrazil na autobusovú zastávku a nasadol do autobusu - smer Londýn. Cesta autobusom trvala "len" 5 hodín, ale pre mňa to bola nekonečná cesta - bol som unavený, nepohodlné sedadlá a nedočkavosť, kedy už budem na Stamford Bridge. Konečne som dorazil do Londýna a mal som ešte necelé 3 hodiny čas, tak som sa s kamarátmi z Brazílie túlal po Londýne, aby sme zabili čas. Je hodina a pól pred zápasom a tak sme sa vybrali metrom na Fulham Broadway. Metro bolo preplnené fanúšikmi Chelsea tak, že sa tam nedalo poriadne ani hýbať. Dorazil som na miesto zápasu a vchádzam na Stamford Bridge. Pred zápasom som si dal nejaký hot dog s pivom a šiel som na tribúnu. Akurát hráči Chelsea vchádzali na ihrisko, aby sa rozcvičili pred zápasom a ako vchádzali, tak ich čakal veľký potlesk od domácich fanúšikov. Pár minúť po hráčoch Chelsea sa prišli na ihrisko rozcvičiť aj hráči Manchestru City, ktorých čakal potlesk od pár fanúšikov z Manchestru. Zrazu som počul obrovský piskot a chlapík, čo sedel vedľa mňa, kričal: "vy...... bastard". Pozerám, na koho to kričí spolu s ďalšími fanúšikmi a zrazu som zbadal, že popri autovej čiare sa rozcvičuje rozhodca Mike Riley – muž, ktorý dal červenú kartu Frankovi Lampardovi v zápase s Liverpoolom. To bol dôkaz, že pre niektorých ľudí v Anglicku je futbal ako náboženstvo. Začína sa zápas a celý štadión je vypredaný. Počuť obrovský potlesk a pokriky povzbudzujúce Chelsea. Zápas sa začal podľa predstáv a Chelsea mala jasnú prevahu. Zápas ste určite všetci videli, tak ani nebudem písať, ako prebiehal. Asi 5 minút pred koncom zápasu odchádza väčšie množstvo fanúšikov zo štadióna a v duchu som si hovoril, prečo ešte nepočkajú, keď nie raz sa stalo, že prišiel gól v posledných sekundách zápasu. Zápas skončil a vybral som sa späť na metro. A vtedy mi došlo, prečo šli niektorí ľudia zo zápasu skôr. Ľudia sa tlačili zo štadiónu , bolo ich tam neuveriteľne veľa. Trošku dlhšie trvalo, kým som sa dostal na metro, keďže sa tam ťažko prechádzalo, ale nakoniec som sa tam dostal a v metre som stretol sympatických Slovákov, ktorí boli na výlete v Londýne a tak sa vybrali na futbal. Lístok kúpili na ulici pred štadiónom - za 5 násobok ceny lístku, čo nie je zrovná málo. Ale ten zážitok hádam stojí za to. Určite neboli jediní, keďže na každom rohu stál chlapík, ktorý ponúkal lístky na futbal. Po zápase sme šli do McDonaldu na burger a kolu, ktorej som dosť vypil aj počas zápasu a teraz mám angínu a je to strašná bolesť, keď pregĺgam ale určite to stálo zato a dúfam, že si to ešte niekedy zopakujem.

Tu prikladám nejaké fotky, ktoré som urobil pred zápasom a po zápase. Cez zápas som nefotil, lebo som si ho chcel vychutnať naplno a myslím, že zápas ste videli v TV. Fotiek nie je moc veľa, keďže som fotil len do mobilu, kde nie je moc kvalitný zoom, takže fotiť z diaľky sa neoplatí, lebo kvalita fotiek by bola strašná.